V tomto vydaní DIAlogu sa pozrieme na nové medzinárodné odporúčania pre starostlivosť o dospelých s T1D, na často prehliadaný prechod mladých ľudí z pediatrickej do dospelej starostlivosti aj na otázku, či sú nemocnice pripravené na pacientov používajúcich moderné diabetologické technológie. Zastavíme sa aj pri zaujímavom paradoxe: Európa investuje stovky miliónov eur do zabezpečenia výroby inzulínu, no zároveň sa v niektorých krajinách zužuje výber jeho konkrétnych foriem. Čo to hovorí o dostupnosti liečby a o tom, ako sa rozhoduje o jej budúcnosti? A pozrieme sa aj na prvé správy z kongresu Breakthrough T1D, ktorý sa vôbec prvýkrát venoval výhradne diabetu 1. typu. Jedna z prezentovaných tém otvára otázku, čo zostáva výzvou aj pre ľudí, ktorí už používajú najmodernejšie systémy automatizovaného dávkovania inzulínu.
1. Po piatich rokoch nový konsenzus ADA/EASD: čo sa mení v starostlivosti o dospelých s T1D?
V septembri 2026 vydali dve významné odborné organizácie, americká ADA a európska EASD, aktualizované spoločné odporúčania pre starostlivosť o dospelých s diabetom 1. typu. Vychádzajú z najnovších vedeckých dôkazov a ukazujú, aká liečba a starostlivosť dnes prináša ľuďom s T1D najväčší úžitok. Nový dokument nadväzuje na odporúčania z roku 2021 a reaguje na rýchly pokrok v liečbe diabetu. Osobitnú pozornosť venuje moderným technológiám, najmä kontinuálnemu monitorovaniu glukózy (CGM) a automatizovanému dávkovaniu inzulínu (AID). Tie boli súčasťou odporúčanej starostlivosti už pred piatimi rokmi, dnes však máme viac dôkazov o ich prínose a skúseností s ich využívaním.
Významnou novinkou je aj začlenenie liečby, ktorej cieľom nie je iba regulovať glukózu, ale ovplyvniť samotný priebeh ochorenia. Konsenzus sa preto venuje aj možnostiam oddialenia nástupu klinického diabetu 1. typu u ľudí, u ktorých už prebieha autoimunitný proces, ale ešte nepotrebujú inzulín. Aktualizované odporúčania sa podrobnejšie zaoberajú aj prevenciou a včasným odhaľovaním dlhodobých komplikácií, manažmentom obezity a kardiovaskulárnych rizík. Psychosociálna starostlivosť, edukácia a podpora pri každodennom zvládaní diabetu pritom zostávajú neoddeliteľnou súčasťou kvalitnej liečby.
A čo to znamená pre Slovensko? Nové odporúčania samy osebe nemenia pravidlá liečby ani úhrad. Dávajú nám však jasné odborné meradlo, podľa ktorého môžeme hodnotiť, aká starostlivosť je u nás skutočne dostupná. O to dôležitejšie je pomenovať priepasť medzi tým, čo dnes medicína na základe vedeckých dôkazov odporúča, a tým, čo môžu ľudia s T1D na Slovensku reálne využívať. Je čas, aby odborné spoločnosti, zdravotné poisťovne a tvorcovia zdravotnej politiky spoločne hľadali konkrétne riešenia – od dostupnosti liečby a technológií až po edukáciu a psychosociálnu podporu. Pretože moderná starostlivosť má ľuďom s T1D pomáhať zvládať diabetes bez ďalších zbytočných prekážok, ktorým už dnes vieme predchádzať. A pre spoločnosť to znamená investovať do kvalitnej starostlivosti namiesto znášania dôsledkov jej nedostupnosti.
Zdroj: ADA/EASD – The Management of Type 1 Diabetes in Adults: Updated 2026 Consensus Report, Diabetologia, 2026.
2. Keď dieťa s diabetom dospeje: prvý spoločný konsenzus o prechode do dospelej starostlivosti
Predchádzajúci konsenzus ADA/EASD sa venuje starostlivosti o dospelých s diabetom 1. typu. Pre deti a dospievajúcich však platia osobitné odborné odporúčania, pretože ich potreby sa počas dospievania menia a starostlivosť o diabetes musí zohľadňovať nielen ich telesný a psychický vývoj, ale aj úlohu rodičov. Týmto potrebám sa osobitne venuje Medzinárodná spoločnosť pre diabetes u detí a dospievajúcich (ISPAD).
Dospievanie a vstup do dospelosti sú samy osebe obdobím veľkých zmien. Mladí ľudia riešia školu, prvú prácu, vzťahy, osamostatňovanie sa a hľadajú si vlastnú cestu. S diabetom však zároveň postupne preberajú zodpovednosť za liečbu, o ktorú sa dovtedy často delili s rodičmi. Práve v tomto období sa mení aj ich diabetológ, zdravotnícky tím a spôsob, akým sa im poskytuje starostlivosť. To všetko môže ovplyvniť, ako sa im darí zvládať diabetes. Niektorí prestanú pravidelne chodiť na kontroly, iní sa dostanú k lekárovi až vtedy, keď nastane problém. Výsledkom môžu byť vážnejšie zdravotné ťažkosti, ktorým by sa pri včasnej podpore dalo predísť. Prechod do dospelej starostlivosti preto nie je len o výmene lekára. Je to obdobie, keď mladý človek potrebuje viac prípravy, porozumenia a podpory, nie menej.
Práve preto ISPAD spolu s európskou EASD a americkou ADA pripravili spoločný konsenzus, ktorý má pomôcť zdravotníkom zabezpečiť, aby mladí ľudia prešli z pediatrickej do dospelej starostlivosti plynulo a bez straty potrebnej podpory. Nový dokument obsahuje 31 konsenzuálnych stanovísk, ktoré sa venujú celému procesu prechodu – od prípravy ešte počas pediatrickej starostlivosti cez odovzdanie dospelému diabetologickému tímu až po obdobie, keď už mladý človek navštevuje dospelú ambulanciu. Odporúčania zdôrazňujú, že samostatnosť sa nedá očakávať zo dňa na deň. Mladý človek potrebuje postupne získavať vedomosti, skúsenosti a istotu pri rozhodovaní o svojom diabete. Rovnako dôležitá je komunikácia medzi pediatrickým a dospelým tímom, zohľadnenie psychických a sociálnych potrieb aj overenie, či mladý človek po prechode skutočne pokračuje v pravidelnej starostlivosti.
A čo to znamená pre Slovensko? Konsenzus ponúka odborný základ na vytvorenie jasných postupov, ktoré možno prispôsobiť nášmu zdravotníctvu. Otázkou je, či máme pre mladých ľudí s diabetom takýto systém podpory skutočne nastavený, alebo prechod stále závisí najmä od iniciatívy jednotlivých lekárov a rodín. Cieľom by malo byť, aby žiadny mladý človek pri prechode do dospelej starostlivosti nezostal bez potrebnej podpory a nadväzujúcej starostlivosti.
3. Senzor a inzulínová pumpa v nemocnici: je zdravotníctvo pripravené na modernú liečbu diabetu?
Čo sa stane, keď človek s diabetom, ktorý používa senzor, inzulínovú pumpu alebo systém automatizovaného dávkovania inzulínu (AID), musí ísť do nemocnice? Môže ďalej používať svoje zariadenia, alebo sa jeho zaužívaná liečba musí zmeniť?
Hoci tieto technológie dnes patria k bežnej starostlivosti o diabetes, ich používanie počas hospitalizácie stále nie je samozrejmosťou. Nemocničné prostredie prináša odlišné podmienky – akútne ochorenie, lieky, operácie či zmeny v príjme potravy môžu výrazne ovplyvniť potrebu inzulínu. Problémom je však aj to, že vzdelávanie zdravotníckeho personálu v praxi nedokáže držať krok s rýchlym vývojom diabetologických technológií. Pacient tak často prichádza do nemocnice so systémom, ktorý denne používa, no personál nemá dostatočné znalosti ani skúsenosti s jeho fungovaním. Práve preto medzinárodná skupina odborníkov pripravila nové stanovisko s praktickými odporúčaniami pre používanie CGM, inzulínových púmp a AID systémov u hospitalizovaných dospelých pacientov, ktorí nie sú v kritickom stave.
Jedným z hlavných posolstiev je, že hospitalizácia sama osebe nemusí znamenať prerušenie zaužívanej liečby. Ak to zdravotný stav pacienta umožňuje, dokáže svoje zariadenia bezpečne používať a nemocnica má vytvorené potrebné podmienky, v liečbe možno pokračovať. Odborníci však upozorňujú aj na situácie, keď je potrebné postup zmeniť – napríklad pri závažnom zhoršení zdravotného stavu, niektorých vyšetreniach či operačných zákrokoch. Dokument sa venuje aj presnosti CGM v nemocničných podmienkach, nastaveniu alarmov, úpravám dávok inzulínu, starostlivosti počas operácií a plánovaniu liečby pri prepustení. Zdôrazňuje, že údaje zo senzora nemôžu za každých okolností nahradiť nemocničné merania glukózy. Osobitnú pozornosť však venuje aj vzdelávaniu zdravotníckeho personálu a jasným pracovným postupom. Nestačí totiž rozhodnúť, či pacient môže používať vlastnú pumpu. Zdravotníci musia rozumieť tomu, ako zariadenie funguje, vedieť reagovať na alarmy, rozpoznať situácie, keď jeho používanie nie je bezpečné, a mať pripravený postup pri zmene liečby.
A čo to znamená pre Slovensko? Ako zdravotná sestra vnímam, že naše zdravotníctvo v tejto oblasti nie je dostatočne pripravené. Moderné technológie sa stali súčasťou každodenného života mnohých ľudí s diabetom, no ich používanie v nemocniciach často naráža na nedostatok znalostí, skúseností a jednotných postupov. Nie je to len otázka individuálnej pripravenosti zdravotníkov. Potrebujeme systematické vzdelávanie, ktoré bude držať krok s vývojom medicíny, a jasné pravidlá, o ktoré sa personál môže pri rozhodovaní oprieť. Nemôžeme očakávať, že pacient pri každej hospitalizácii začne svoju liečbu vysvetľovať od základov, ani že zdravotníci budú bezpečne pracovať s technológiami, na ktoré nedostali potrebnú prípravu. Moderná diabetologická starostlivosť sa nemôže končiť pri dverách nemocnice. A ak chceme, aby bola bezpečná a dostupná aj za nimi, vzdelávanie zdravotníkov nesmie zaostávať za pokrokom v liečbe.
Zdroj: International position statement on practical approaches for inpatient CGM, insulin pumps and AID systems, Diabetologia, 2026.
4. Európa investuje 400 miliónov eur do výroby inzulínu. Prečo sa zároveň zužuje jeho výber?
Európska komisia schválila Nemecku štátnu pomoc vo výške 400 miliónov eur pre spoločnosť Sanofi na zachovanie a modernizáciu výroby inzulínu vo Frankfurte. Nejde len o podporu výstavby novej továrne. Výmenou za verejné financie sa Sanofi zaviazala zabezpečiť konkrétne výrobné kapacity a zásoby, ktoré majú posilniť bezpečnosť dodávok inzulínu v Európe. Do konca roka 2032 má vybudovať nový výrobný závod a až do konca roka 2042 zabezpečovať výrobu najmenej 1,1 tony inzulínu ročne. Zároveň musí udržiavať zásoby jednej tony inzulínových účinných látok a pri nedostatku prednostne zásobovať krajiny Európskeho hospodárskeho priestoru. Podľa Európskej komisie by bez tejto podpory Sanofi ukončila výrobu inzulínu v Nemecku. V Európskom hospodárskom priestore by tak zostal jediný výrobný závod tohto druhu (pravdepodobne závod spoločnosti Novo Nordisk v dánskom Kalundborgu). Pri niektorých prípravkoch, napríklad ľudskom inzulíne, by Európa zostala úplne závislá od dovozu.
Sanofi dodáva aj inzulíny relevantné pre ľudí s T1D – napríklad bazálne inzulíny Lantus a Toujeo, rýchlo pôsobiacu Apidru či ľudský inzulín Insuman. Zverejnené záväzky však negarantujú dostupnosť každého z týchto prípravkov, jeho koncentrácií alebo balení až do roku 2042. Týkajú sa výrobnej kapacity a zásobovania, nie konkrétneho výberu inzulínov pre pacientov. Rozhodnutie prichádza v čase, keď Európska komisia upozorňuje aj na rastúci tlak na výrobné kapacity v dôsledku ich presmerovania na lieky zo skupiny agonistov receptora GLP-1.
A zatiaľ čo Európa investuje do zabezpečenia výroby inzulínu, z niektorých trhov miznú možnosti liečby, ktoré už dnes máme.. Spoločnosť Eli Lilly postupne ukončuje dodávky vybraných foriem ultrarýchlo pôsobiaceho inzulínu Lyumjev na viacerých európskych trhoch. Nejde o jednorazové stiahnutie celého lieku z európskeho trhu. Rozsah sa líši podľa krajiny – vo Francúzsku a Belgicku sa končia dodávky náplní, v Nórsku vybraných inzulínových pier a vo Švajčiarsku sa podľa analýzy Tima Streeta prestali dodávať liekovky, náplne aj štandardné perá. V ďalších krajinách niektoré formy zostávajú dostupné, no ich dlhodobé zachovanie nie je garantované. Podľa Európskej liekovej agentúry majú byť všetky oznámené ukončenia dodávok dokončené pred druhým štvrťrokom 2027. Nejde o problém s bezpečnosťou alebo kvalitou inzulínu, ale o obchodné rozhodnutia výrobcu.
V čom je Lyumjev výnimočný? Ide o najrýchlejšie sa vstrebávajúci podkožne podávaný inzulín. Jeho rýchlejší nástup účinku pomáha skracovať časový rozdiel medzi tým, keď po jedle začne stúpať glukóza, a tým, keď začne účinkovať podaný inzulín. To súvisí s vývojom AID systémov, ktoré od človeka vyžadujú čoraz menej každodenných zásahov – ideálne aj menej počítania sacharidov a oznamovania jedál. Rýchlejšie pôsobiace inzulíny môžu byť jednou z ciest, ako sa k tomuto cieľu priblížiť. Lyumjev sám osebe neodstraňuje potrebu bolusovania, ale jeho vlastnosti sú pre tento vývoj relevantné. O to paradoxnejšie je, že práve v čase, keď sa technológie snažia priblížiť automatizované dávkovanie inzulínu prirodzenej reakcii organizmu, sa dostupnosť najrýchlejšie pôsobiaceho inzulínu zužuje.
Na širšie súvislosti upozornil Tim Street vo svojej analýze Losing Lyumjev: How the System Failed Patients na blogu Diabettech. Na základe britských údajov o predpisovaní inzulínu a pravidiel jeho dostupnosti ukazuje, že nízke používanie nemusí automaticky znamenať nízky záujem. V mnohých oblastiach bol Lyumjev dostupný len na odporúčanie špecialistu, zaradený až ako ďalšia možnosť liečby alebo vôbec nebol súčasťou zoznamu štandardne predpisovaných liekov. Jeho analýza nedokazuje, že práve tieto prekážky spôsobili rozhodnutie Lilly. Otvára však otázku, či zdravotné systémy svojimi pravidlami neprispievajú k nízkemu dopytu, ktorý sa následne môže stať argumentom pre obmedzenie dostupnosti.
Do tejto diskusie pritom vstupuje aj ďalší dôležitý faktor – dostupnosť moderných diabetologických technológií. Inzulínové pumpy, a najmä AID systémy, stále využíva len časť ľudí s T1D. Ak prístup k nim zostáva obmedzený, rovnako ako možnosť vyskúšať rôzne typy inzulínu, nakoľko čísla o predpisovaní skutočne odrážajú potreby a záujem pacientov? Navyše, ľudia, ktorí Lyumjev používajú a poznajú jeho prínos pre vlastnú liečbu, predstavujú relatívne malú skupinu. Ich počet výrobcovi nestačí na vytvorenie dostatočného tlaku na zachovanie produktu na trhu. No o hodnote liečby predsa nemôže rozhodovať iba veľkosť skupiny, ktorá sa k nej dokázala dostať. Tieto dve správy spolu priamo nesúvisia, no ukazujú, že dostupnosť inzulínu má viacero rozmerov. Nestačí zabezpečiť, aby sa v Európe vyrábalo dostatočné množstvo inzulínu. Rovnako dôležité je, aby sa zachoval výber prípravkov, ktoré zodpovedajú rozdielnym potrebám ľudí s diabetom. Ak chceme, aby sa moderná liečba ďalej rozvíjala a jej prínosy sa dostali k väčšiemu počtu ľudí, nemôžeme posudzovať dopyt bez toho, aby sme sa najprv pozreli na prekážky v dostupnosti. Inak riskujeme, že zdravotný systém najprv obmedzí prístup k liečbe a potom jej nízke využívanie poslúži ako argument na jej stiahnutie z trhu.
Zdroje:
Európska komisia – štátna pomoc vo výške 400 miliónov eur pre Sanofi EMA – ukončenie dodávok vybraných inzulínových prípravkov Eli Lilly Tim Street – Losing Lyumjev: How the System Failed Patients Výskum – Lyumjev pri automatizovanom dávkovaní inzulínu bez oznamovania jedál
5. Hypoglykémie a strach z nich: čo odhalil nový prieskum medzi ľuďmi s T1D?
V dňoch 9. – 11. októbra 2026 sa vo Philadelphii uskutočnil historicky prvý Breakthrough T1D Clinical & Research Congress. Za jeho organizáciou stojí Breakthrough T1D, predtým známa ako JDRF – jedna z najvýznamnejších svetových organizácií podporujúcich výskum a presadzovanie potrieb ľudí s diabetom 1. typu.
Prečo vznikol ďalší vedecký kongres, keď už máme veľké medzinárodné podujatia ako ADA či EASD? Pretože Breakthrough T1D chcela vytvoriť priestor, v ktorom bude diabetes 1. typu v centre pozornosti – nielen ako predmet vedeckého výskumu, ale aj ako každodenná skúsenosť ľudí, ktorí s ním žijú. Kongres preto spojil vedcov, lekárov, vývojárov, zástupcov priemyslu aj samotnú T1D komunitu. Diskutovalo sa o nových možnostiach liečby, technológiách, prevencii, dostupnosti starostlivosti aj o problémoch, ktoré zostávajú nevyriešené napriek pokroku medicíny. A práve jedna z týchto tém stojí za pozornosť: hypoglykémie a strach z nich u ľudí, ktorí už používajú moderné systémy automatizovaného dávkovania inzulínu (AID). Spoločnosť vTv Therapeutics predstavila výsledky online prieskumu, ktorý pre ňu uskutočnila výskumná agentúra dQ&A. Zapojilo sa doň 674 dospelých s T1D, z ktorých 429 používalo AID.
Čo uviedli používatelia AID?
- 24 % zažívalo časté hypoglykémie 2. stupňa (glukóza pod 3,0 mmol/l), teda niekoľkokrát týždenne alebo takmer denne.
- 12 % uviedlo aspoň jednu závažnú hypoglykémiu 3. stupňa za posledných 12 mesiacov, pri ktorej potrebovali pomoc inej osoby.
- 17 % malo zhoršené vnímanie hypoglykémie – jej príznaky pociťovali len zriedka alebo vôbec.
Prieskum však zachytil aj ďalší, menej viditeľný rozmer života s hypoglykémiou. Medzi respondentmi s HbA1c nad 7 % až 49 % výrazne súhlasilo s tým, že si zo strachu pred hypoglykémiou zámerne udržiavajú vyššiu glykémiu alebo by sa usilovali o nižšie hodnoty, keby sa hypoglykémií nemuseli obávať. To je dôležité. Strach z hypoglykémie totiž nemusí ovplyvňovať iba to, ako sa človek cíti, ale aj jeho každodenné rozhodnutia o liečbe. Po zohľadnení prekrývania jednotlivých problémov a úprave údajov podľa HbA1c výskumníci odhadli, že približne 54 % používateľov AID zažíva aspoň jednu zo štyroch sledovaných záťaží spojených s hypoglykémiou. Tieto výsledky však treba čítať opatrne. Ide o odpovede účastníkov prieskumu, nie o hypoglykémie objektívne zaznamenané CGM v klinickej štúdii. Prieskum si objednala spoločnosť vTv Therapeutics, ktorá vyvíja experimentálny liek cadisegliatin. Percentá preto nemožno automaticky preniesť na všetkých ľudí s T1D používajúcich AID.
Prečo práve vTv Therapeutics skúma túto tému? Spoločnosť vyvíja cadisegliatin (TTP399), skúšaný liek vo forme tabliet, ktorý má pôsobiť predovšetkým v pečeni prostredníctvom aktivácie enzýmu glukokinázy. Výskumníci skúmajú, či by mohol popri inzulíne zlepšiť reguláciu glukózy tým, že podporí jej spracovanie a ukladanie v pečeni. Cadisegliatin získal od amerického FDA označenie Breakthrough Therapy a v súčasnosti sa skúma v klinickej štúdii fázy 3. Ide o pokročilé štádium klinického výskumu, nie však o schválenú liečbu. Čo jednotlivé fázy klinických štúdií znamenajú a prečo ani fáza 3 ešte nie je zárukou úspechu, som podrobnejšie vysvetlila v DIAlogu #04. Samotný prieskum o hypoglykémiách účinnosť cadisegliatinu nijako nepreukazuje.
Čo si teda z týchto údajov odniesť? AID systémy priniesli významný pokrok a dokážu znižovať výskyt hypoglykémií aj každodennú záťaž liečby. Neznamená to však, že hypoglykémie, obavy z nich či rozhodnutia, ktoré ľudia robia v snahe im predísť, z ich života zmizli. A práve preto potrebujeme ďalší výskum – nielen lepších algoritmov a rýchlejšie pôsobiacich inzulínov, ale aj možností liečby, ktoré by dokázali doplniť to, čo dnešné technológie ešte nedokážu vyriešiť. Pokrok v liečbe T1D by sme nemali merať iba tým, čo dokážu nové technológie, ale aj tým, koľko každodennej záťaže dokážu ľuďom skutočne ubrať.
Zdroje: Breakthrough T1D – Clinical & Research Congress 2026 vTv Therapeutics – výsledky prieskumu prezentované na kongrese Breakthrough T1D – program a hlavné témy kongresu
Na záver
Keď sa pozriem na témy dnešného DIAlogu, spája ich jedna otázka: Ako ďaleko je pokrok v medicíne od každodennej reality ľudí s diabetom 1. typu? Máme nové odborné odporúčania, no nie každý má prístup k starostlivosti, ktorú opisujú. Máme čoraz vyspelejšie technológie, ale zdravotníctvo na ne nie je vždy pripravené. Európa investuje do výroby inzulínu, zatiaľ čo sa výber niektorých jeho foriem zužuje. Pokrok totiž nie je len o tom, čo dokážeme vyvinúť. Je aj o tom, komu sa to dostane do rúk a čo to skutočne zmení v jeho živote. Na prvom kongrese Breakthrough T1D vo Philadelphii sa hovorilo aj o výsledkoch bunkových terapií, o ľuďoch, ktorí po transplantácii buniek už nepotrebujú externe podávaný inzulín, či o nových spôsoboch ochrany týchto buniek bez imunosupresie. Nechýbala ani téma, ktorá je mi osobne veľmi blízka – diabetes stigma a jej dôsledky na život ľudí s T1D.
Ďalšie výsledky z kongresu Breakthrough T1D prinesiem v nasledujúcich vydaniach DIAlogu. Sledujte, prihláste sa na odber a zdieľajte. 💙
#type1dmaniac
